„Prestaň sa stále ospravedlňovať!“
Doslova to na mňa raz vyštekol partner jednej mojej kamarátky. Ostala som ako obarená.
„Čo? Prečo sa na mňa hnevá? Veď som sa iba ospravedlnila? Toto je hodné hnevu niekoho iného?“
Vytrhlo ma to z mojej automatiky a začala som si všímať, kedy a začo sa ospravedlňujem. Bolo toho nespočetne veľa. Vlastne som doslova „zejrala“ ako často používam slovo „prepáč“. A ešte viac som ostala v šoku z toho, keď som si uvedomila, za čo všetko cítim pocit viny.
Za úplne bežné veci, za prežívanie druhých, za to, keď urobí chybu niekto iný, za to, že vôbec som.
Ospravedlňovala som sa dokonca aj vo chvíľach, keď bolo ublížené mne alebo mojim deťom.
Samotná rekacia by nebola až tak desivá, ako to, čo som cítila vnútri. Neustály, nikdy nekončiaci pocit viny.
Dnes viem, kde vznikol a čo bolo jeho spúšťačom. Rovnako viem, čo(resp. kto) ho posilovalo a našťastie aj viem, z akého dôvodu som nebola schopná(v minulosti) to zmeniť.
Pocit viny.
Na prvý pohľad taká „cnostná vlastnosť“ spoločnosťou naoko spájaná so svedomím. Veď, kto z nás by chcel byť zlý, že? Veď je to vlastne také „dobré“, že nás trápia všetky tie veci..
Alebo nie?
Pocit viny nie je nič, čo by som spájala so zdravou sebareflexiou alebo svedomím. Nie je to nič, čo nám pomáha rásť. Zmenšuje nás to. V očiach seba, ale aj v očiach iných.
Je to poškodený vzorec, častokrát vytvorený v základnej rodine alebo v partnerskom vzťahu.
Sú to roky, čo pracujem s týmto mojim vzorcom. Zlepšuje sa to 🙂 už to nie je ten „masaker“, ktorý som poznala.
Čo mi pomohlo?
Množstvo vedomej práce a spájania sa so sebou. Čas sama so sebou, zápisky v denníkoch, vnímanie svojich pocitov a aktuálna alebo aj spätná analýza situácii. Rozhovory s ľuďmi, ktorým som dôverovala a doslova ma učili, čo je okey a čo nie. Hodiny terapie a koučingov.
Ale najmä – prestala som používať čierno-biele vnímanie tohto pocitu. Naučila som sa vnímať jeho úrovne a rozlišovať, kedy patrí do úrovne „práca so sebarefelxiou“ a kedy do úrovne „ničí ma“.
Občasne sa s ním stretnem aj dnes. Ale už viem, ako naňho 😉 už som JA tá, ktorá určuje. Nie on – pocit viny.
A čo Ty a pocit viny?